Storočná história secesnej vily Nemocenskej poisťovne v Hlohovci

Keď som bol malý, otec mi vravieval, že v Hlohovci bol taký dom, kde pristávali bociany s batôžkami malých detí. V zvedavom malom chlapcovi odchovanom rozprávkami, a ktorý otcovi uveril všetko, čo povedal, každým dňom rástla pochopiteľná túžba vidieť ho. Predstavoval som si ho ako vtáčie hniezdo, no realita bola iná. Dom to bol skutočne impozantný, a aj keď som na ňom márne hľadal heliport pre bociany, utkvelo mi v pamäti vstupné schodisko s mohutnými stĺpmi a vežička. Detskú hlavu som vtedy uspokojil vlastným vysvetlením, že možno tade cez otvorené okno veže bociany lietavali dnu.

Ak opustím detskú fantáziu a zadívame sa bližšie na tento dom, začneme túto stavbu vnímať najmä z architektonického hľadiska inak. Patrí k málo známym a neprávom opomínaným budovám mesta. Bola postavená v období doznievajúcej secesie v roku 1921, no možno práve pre menšie množstvo znakov typických pre tento architektonický štýl jej odborná verejnosť nevenovala takú pozornosť, akú by si zaslúžila. Ide pritom o najväčšiu secesnú vilu v meste, ktorá bola v prvej polovici 20. storočia postavená.

Je to svojím spôsobom tak trochu záhadná budova, najmä čo sa týka počiatkov jej vzniku a mena jej projektanta. To doslova unikalo bádateľom až do chvíle, keď sa v jednom zamurovanom výklenku na prvom poschodí v júni roku 2025 počas celkovej rekonštrukcie objavil nenápadný malý polorozpadnutý lístok písaný istým Štefanom Moravčíkom, na ktorom stál v maďarčine krátky zápis ceruzkou: 'Vážený pán Bachner, prosím dajte mi podpísať ten účet pre dom Skřivánek. S úctou Štefan Moravčík. 22. júl 1921.'

Tento nenápadný a možno úplne nepodstatný odkaz nájdený počas rekonštrukcie domu, a ktorý darovala do múzea súčasná jeho majiteľka Simona Kubištová, poodkryl meno staviteľa a možno aj projektanta. Tým mužom, zdá sa podľa zápisu na malom lístočku, nebol nik iný ako Josef Skřivánek z Čáslavy (1868–1934), pochádzajúci zo známej staviteľskej rodiny Skřivánkovcov. Jeho bratrancom bol iný významný architekt, profesor Ladislav Skřivánek, autor bývalej meštianskej školy, dnes Gymnázia v Piešťanoch. Ako sa dozvedáme z dobových prameňov.

Josef Skřivánek bol rovnako ako jeho bratranec mimoriadne nadaný staviteľ a projektant, a k tomu všetkému aj schopný manažér a vplyvný muž. Od roku 1910 začal vystupovať v roli porotcu architektonických súťaží na verejné stavby v Čechách. Mal takú autoritu v odborných kruhoch, že väčšinu týchto zákazok potom aj získal ako realizačný projektant. Po vzniku Československa v roku 1918 rozšíril svoje pôsobenie aj o Slovensko, i keď tu je jeho tvorba pomerne neznáma. No v rodnej Čáslavi sa podpísal pod výstavbu mnohých verejných budov, či už ako staviteľ alebo projektant. Boli to napríklad čáslavská synagóga, priečelia niekoľkých obchodných domov, evanjelický učiteľský ústav, pošta, sokolovňa, divadlo Jana Ladislava Dusíka, no do výpočtu jeho stavebných realizácií tiež spadá — a pre naše rozprávanie je dôležitý — jeden objekt, a to budova miestnej okresnej nemocenskej pokladnice.

A práve takéto pomenovanie niesla aj hlohovská vila, keďže bola v prvom rade postavená ako účelová stavba pre Okresnú nemocenskú pokladnicu poisťujúcu robotníkov. Dnes by sme ju nazvali nemocenskou poisťovňou. Tento úrad bol zriadený na území Československa v roku 1920 pre hospodárskych robotníkov ako poisťovňa pre úrazové a penzijné poistenie.

Išlo teda o pomerne dôležitú verejnú stavbu. V Hlohovci začala táto poisťovňa svoju činnosť v novopostavenej budove vo vtedajšej Nádražnej ulici po skolaudovaní v lete 1921. Skřivánkova invencia pri realizácii tohto projektu vychádzala nielen z prvkov secesie, ale často vkladal do svojich návrhov aj prvky historizmu, či starej vidieckej architektúry. Zaujímavosťou je, že žiadna z jeho naprojektovaných víl neuplatňuje schodiskovú halu a schodiská často umiestňuje do barokizujúcich nárožných vežičiek vkomponovaných do hmoty stavby. A tak tomu bolo aj v prípade hlohoveckej vily.

Monumentalitu objektu zvýrazňovalo jeho umiestnenie na roh ulice, kde mali možnosť okoloidúci obdivovať dom z viacerých strán a s dostatočným odstupom. Na vstupné schodisko sa napájala priamo schodisková veža so štíhlymi oknami zakončená ihlanovou strechou francúzskeho typu. Tá spájala povalu a podkrovie s oboma podlažiami a suterénom. Odpoveď na otázku, prečo dom mal iba polozahlbený suterén a nie klasický pivničný priestor, je vysvetlená na prvej pohľadnici tohto domu z roku 1921.

V tesnej blízkosti totiž prechádzal hlboký odvodňovací rigol, ktorým sústavne pretekala voda z tzv. Šumperskeho jarku, a ktorý bol v týchto miestach prekrytý mostíkom. Vysoká spodná voda jednoducho neumožňovala vyhĺbiť v tomto dome klasickú pivnicu.

Čelný štít budovy vystupujúci popred sedlovú strechu je v hornej časti reminiscenciou na vidiecke stavby juhočeských dedín z obdobia baroka, ktoré často používajú na štítoch dekoratívne prvky, ako volúty, špirály, závitnice, srdcia a napokon aj vročenia, čiže roky ich postavenia. Aj v tomto prípade autor použil dekoratívny prvok ukončenia trojuholníkového štítu závitnicami, medzi ne vložil kartušu s dekoratívnym symbolickým ornamentom zloženým z obilných klasov, kladivom, dvoma oproti sebe položenými a zviazanými kosákmi, medzi ktorými je umiestnené srdce. Nad touto ornamentálnou časťou bol vložený letopočet vzniku budovy, pričom každá číslica bola oddelená lipovým lístkom.

Originálne bol riešený aj bočný vstup do suterénu zo severovýchodnej strany, ktorý bol prekrytý drevenou vyrezávanou kupolovou strieškou kapotovanou plechom. Do domu sa vstupovalo širokým prekrytým schodiskom na stĺpoch bez vstupnej haly rovno do chodby a na drevené schodisko vedúce do druhého poschodia.

Funkčné využitie vily sa dočasne zmenilo počas druhej svetovej vojny, keď tu bola na krátky čas umiestnená pobočka nacistickej štátnej polície Gestapo (skratka z nemeckého Geheime Staatspolizei), ktorá si od septembra 1944 začala vykonávať v meste a okolí svoju prácu zatýkaním, vypočúvaním a mučením osôb zapojených do protištátnej činnosti. Aj preto sa dom stal cieľom niekoľkých leteckých úderov na Hlohovec.

Najmasívnejší útok sa uskutočnil pred Veľkou nocou na Zelený štvrtok 29. marca 1945. Ešte sa ani nestihli rozozvučať poplašné sirény a už sa nad Hlohovcom objavil na nočnej oblohe osvetlenej mesiacom sovietsky dvojmiestny dvojplošník Polikarpov R-5. Prieskumné a bombardovacie lietadlo bolo ťažko odhaliť radarmi pre nízky prelet nad zemou, aby prekvapilo nepriateľa. Bombardovanie ale bývalo veľmi nepresné, a často sa míňalo cieľom, pretože 10–20-kilové bomby sa zhadzovali ručne podľa vizuálneho zamerania na cieľ.

Tak sa stalo, že v tento večer lietadlo bombami zasiahlo viaceré domy v Nádražnej ulici, kláštor, neďaleko stojaci dom hostinca Emy Setteovej a strechu evanjelického kostola, no jeden z hlavných cieľov — dom, v ktorom sídlilo Gestapo a Sicherheitsdienst — zasiahnutý nebol. Vo svojej podstate bolo toto bombardovanie domu aj zbytočné, pretože nacisti ho opustili niekoľko dní pred náletom.

Po skončení vojny sa do objektu vrátila nemocenská poisťovňa, pričom tu pribudlo aj zdravotné stredisko. Nová a zatiaľ asi najkrajšia epizóda v histórii domu sa odohrala medzi rokmi 1954–1964, keď tu bola zriadená pôrodnica. Ročne sa tu rodilo niekoľko stoviek detí z Hlohovca a blízkeho okolia a dodnes je tento dom pre mnoho Hlohovčanov aj ich rodiskom.

Keď ju k 31. 12. roku 1964 zatvorili, bola štatistika narodených v tomto roku v hlohovskej pôrodnici 668 detí, z toho 160 novorodencov pochádzalo z Hlohovca, ostatní boli z blízkeho okolia.

Málo ľudí vie, že táto vila je rodiskom aj viacerých verejne známych osobností, z ktorých asi najznámejšou je spevák, textár a muzikant Richard Müller, syn hercov Vlada Müllera a Hlohovčanky Elišky rodenej Kovačikovej. Prišiel na svet v tomto dome 6. septembra 1961. Samotná Richardova mama Eliška sa v jednom z rozhovorov vyznala, že keď bola v pôrodnici a syn Richard sa začínal pýtať na svet, jej manžel Vlado s kolegyňou herečkou Magdou Pavelekovou stáli pod oknami na ulici a do okien kričali 'Eliška, drž sa! Eliška, musíš to vydržať!'

Keď pôrodnica v tomto dome a vôbec v Hlohovci ukončila svoje pôsobenie, boli do jej priestorov umiestnené detské jasle. Oficiálnym dôvodom pre jej zrušenie boli neprimerané podmienky a nedostatočné vybavenie. Podľa historika Ferdinanda Spála však za zrušením bola neschopnosť vedúceho lekára pôrodnice.

Po detských jasliach sa vilový dom vo vtedajšej Malinovského ulici stal filiálkou výrobného podniku OPMP (Okresného podniku miestneho priemyslu), kde sa napríklad brúsilo sklo a lepili zrkadielka do dámskych kabeliek a podobne. Začiatkom 90. rokov 20. storočia sem bolo umiestnené Obvodné oddelenie policajného zboru v Hlohovci, ktoré tu pôsobilo do 31. 12. 2010. Odvtedy dom začal chátrať a areál zarastať, takže kedysi pôvabná Skřivánkova vila po čase skôr pripomínala dom duchov.

Budova bola niekoľko rokov na predaj, až ju odkúpili manželia Ľuboš a Simona Kubištoví z Dvorníkov. Značné stavebné úpravy a plány majiteľov realizované postupne od apríla 2025 dávajú veľkú nádej pre ďalší zaujímavý život tohto domu, ktorý si história pamätá najmä ako miesto, kde bociany pristávali s batôžkami bábätiek — a že toto 'bocianie hniezdo' postavil popredný český staviteľ a projektant Josef Skřivánek.